Manuel Martínez Forega: List Lole Walquirii

Uplynulo dvadsaťtri rokov, Walquiria. Tak som ťa volal, alebo Lola, vždy sám pre seba. Pretože, samozrejme, tak ako som ťa naozaj rád volal, tak ako som ťa poznal, bolo mamá. Mamá, nikdy nie matka (ako som počul deti mojej generácie volať „svoju“ matku). A ty si mi hovorila, že to bola francúzska pôžička, že mamá bola francúzska pôžička. Francúzsko mi bolo veľmi vzdialené, aj keď si mi niekoľkokrát opísala Eiffelovu vežu, dokonca si mi ju ukázala na fotografiách. Volal som ťa Walquiria, alebo Lola, keď som sa zamkol v izbe, keď si trvala na tom, aby sme hovorili po nemecky alebo valenciánsky, každé ráno, pri šálke horúcej kávy, z ktorej sa parilo (nikdy som z nej nebol nervózny, a určite to bolo preto, lebo ty, milovníčka kávy, si dávky  presne rozdelila, jednu dávku pre deti) chvíľu pred odchodom do školy, každé ráno, pred odchodom do školy.  V zhone som utiekol do izby a zamkol som sa, pretože som ťa nespoznal vo všetkých tých cudzích jazykoch, desilo ma počuť ťa takto hovoriť, nebola si to ty. Neskôr som si vždy myslel, aký som bol hlúpy. No vtedy mi tieto jazyky pripadali monštruózne. Tvoja kastílčina však bola pružná, harmonická, plná slov, ktorých temný význam vyšiel najavo až v neskôr, pretože si nikdy nevenovala pozornosť môjmu veku k tvojmu vlastnému prikrášleniu a zdobeniu ma jazykom. Tá kastílčina vychádzala z tvojich úst ako vlažná voda vyliata miernym svahom vzduchu, hladiaca a pristávajúca na mojich ušniciach ako balzam. Bola plná vlakov uhlia čiernych očí, prístavov, valenciánskych morí, kastílskych sadov, vojen, strát, rozvrátených lások, požiarov, poľných nemocníc, vojakov zranených v bitke, pomarančovníkov, Sorolla a Blasca Ibáñeza, kasární a paellí, veľvyslancov, osobností (ako doktor Marañón alebo Alfredo Juderías), tých časov mne vzdialených, exotických ciest so svojimi ešte exotickejšími menami, ktorých geografiu som neskôr objavoval v školskom atlase. Nikdy som ti nepovedal, že som hľadal mená, ktoré si vyslovovala a ktoré zo mňa vychovali experta na svetovú toponymiu.

Tvojej tragédii som porozumel až o mnoho rokov neskôr. Vojna, vždy vojna. Najskôr ten nemecký konzul vo Valencii (Wolfgang Böll), ktorého si Hilter zavolal na koberec vo februári 1936 a následne bol zastrelený. Wolfgang, cítiac nebezpečenstvo konzultácie, pre ktorú odišiel do svojej krajiny, zanechal svoju rodinu vo Valencii. Jeho syn Wolfi, včasný maliar a pianista, sa stal tvojim chránencom v dome Bölla, kde si pracovala ako ošetrovateľka. Stále mám akvarel, ktorý pre teba namaľoval syn Wolfganga Bölla a ktorý si mi darovala. Uchoval som ho v  pôvodnom ráme; predstavuje hrad, pravdepodobne nemecký, s okrúhlymi vežami a štvorcovým nádvorím, s frontálnou priekopou. Wolfgangova smrť tebou otriasla, mamá, vždy si mi to vravela, hoci si stále nečelila tomu najhoršiemu. Nikdy si mi neprezradila jeho meno a nikdy nepovedala prečo (ja som sa toho tiež nedožadoval, snáď som v tebe nechcel slovom prebudiť nevypovedateľné echo spomienky tak sladkej ako obkľúčenej tragédiou): tvoj prvý manžel, kapitán Červenej armády Valencie, zomrel na fronte v rovnaký deň ako Lorca, počas horúceho popoludnia 18. augusta roku 1936. Vydala si sa za neho v júni toho istého roku. Videl som fotografiu, mal na sebe kapitánsku čiapku so šesťcípou hviezdou. Jedným rezom spadlo tvoje šťastie do zákopu, mamá, a potom, vznetlivejšia než samotná história tejto krajiny, zaplavená povstaniami a vzburami, si tiež odišla na front, medzi strely, bomby a granáty. Koľko cudzej krvi sa prelialo tvojimi rukami, mamá? Krv živých, a mnoho krvi mŕtvych, tých, čo stále poriadne nepochopili, prečo sa im to stalo: mne, tomuto a tamtomu, čo spravili kvôli tej guľke či šrapnelu uviaznutému v pľúcach, v žalúdku, v hrdle… Už bez hlasu tých rozštvrtených, onemených hrôzou, úplne oslepených, pohrúžených v svetle, ktoré sa náhle stratilo, tvrdohlavých vo svojom márnom hľadaní. Takto si mi líčila vojnový front. Na jej konci, mamá, si ešte stihla zachrániť niekoľko kníh z republikánskej knižnice v Paterne. Začal som ich čítať v ľubovoľnom poradí, no súladne. Teraz si na ne znova spomínam (spomenul som si mnohokrát… ) a hovorím ti to tu, v tejto básni:

Republikánska knižnica

V týchto knihách som nebol ja.

Bola si ty, spasiteľka ohňa,

ohňovzdorná ošetrovateľka

čo bojovala hruďou

proti plameňometu generála

jednej brigády prízrakov.

Potom som bol dočista na ich stránkach

s pečaťou tonzúrovanej porážky.

Ty si pre mňa bola ty, schovala si Imána,

Ženské väznice, Sapfó, Manon Lescaut,

Červeného a čierneho, Obliehanie Mainzu,

Bedárov, Oliwera Twista, Spoločenskú zmluvu,

Trhovisko, Mizériu topánok,

Marianelu, Cleopatru Pérez,

Námorníka na zemi…

pre ešte nenarodeného.

 

Manuel Martinéz Forega

 

Manuel Martinéz Forega sa narodil v roku 1952 v Molina de Aragón v provincii Guadalajara. Forega je básnik, esejista a prekladateľ, autor tridsiatich titulov v týchto oboroch. Sporadicky žil v Prahe v rokoch 1983 až 1992, kde preložil niekoľkých českých básnikov, neskôr prekladal ruskú, francúzsku a bulharskú poéziu. Je nositeľom Ceny Národnej rady pre výskum z roku 1987 a ceny Miguela Labordety udelenej Aragónskou vládou, obe za poéziu. V roku 2002 mu bola za jeho preklady udelená Európska cena Rolanda Barthesa.

 


Submit your comment

Please enter your name

Your name is required

Please enter a valid email address

An email address is required

Please enter your message

Report from the Besieged City/Informe sobre la ciudad sitiada/گزارش شهر محصور/ Správa z obliehaného mesta © 2017 All Rights Reserved