Lyn Coffin: Moje Spomienky na Vojnu

I

nakoľko kdesi bola vojna nebolo dostať pravé maslo a tak moja mama kúpila bielu kocku tuku s červenou bodkou v strede a mojou úlohou bolo položiť palce na červenú bodku a stláčať ju až kým kocka nezožltla v škole sme sa schovávali pod lavice keď sme počuli sirény pretože keby na nás spadli atómové bomby boli by sme tam v bezpečí až kým by  sme nepojedli zaschnuté žuvačky nalepené pod lavicou pýtala som sa či ľudia ktorí vyrobili bomby vyrobili aj žuvačky a nikto mi neodpovedal no ja  som bola zvyknutá na zvyk zostať nevypočutá nešťastná a neporanená

II

ako Američania a ignoranti sme s manželom nasadli do autobusu  Dublin – Belfast a dorazili sme v noci všetci i šofér autobusu utekali hneď len čo autobus zastavil a otvoril dvere všade boli zabednené budovy a neďaleko sme počuli výstrely boli sme spanikárení cudzinci v čudnom spanikárenom meste v ktorom sa každú chvíľu zatmievalo a videli sme nebo prebodnuté nápisom HOTEL INTERCONTINENTAL a šli sme k nemu ako ťavy za hviezdou ktorá nás viedla tmavým bludiskom podivného tovaru a provizórnych tunelov z rozobranej preglejky a  ako sme sa drali dopredu dvakrát vyšli z tmy ozbrojení muži  a prehľadávali nás kvôli zbraniam a povedali nám aby sme pokračovali a my sme pokračovali a prišli sme k skutočnému svetlu na konci skutočného tunela s veľkými sklenenými dverami a prekliesnili sme sa do veľkej sklenenej haly s veľkým krištálovým lustrom a kapela v inej miestnosti hrala Stardust a nápis  na mosadznom pilieri nás informoval, že „PRE PÁNOV VSTUP LEN S KRAVATAMI“ A tak vojna ktorú si pamätám je vojna ktorá nikdy neprišla a vojna ktorá nikdy neprichádza je vždy vojnou pre kohosi druhého.

Nedova Ária

Začiatky- áno. Ale kto pozná ich koniec?
Bola som často dieťaťom v horúčkach, spievajúcom v postieľke,
a nepoznala som to. Nevedela to ani moja matka krajčírka, hrbiaca sa
večer čo večer nad svojím vlastným lonom, odhrýzajúca niť
keď šila. „Pravda nie je vo víne, vravela
ani v piesni. Ak chceš pravdu, musíš ju vycítiť

ako podzemnú vodu, s palicou, nie pomenovať ju
po svojom, no stojí za to poznať jedinú pravdu, dozvieme na svojom konci.“
Moji nedeľní učitelia veľmi nestáli
o pravdu: „Spievajte pri stole, spievajte v posteli,“
povedali mi „Diabol ťa dostane po smrti.“
Vari si skutočne mysleli – a ja takisto – že Boh pošle do pekla

spevákov milostných piesní. Moja cesta sa zvrtla
na strednej škole, keď učiteľka umenia velebila „romantického, božského
Fragonarda…“ Vravela, že klasicizmus visel na niti,
jeho dievča na hojdačke s napoly vyzutou topánkou, už naznačilo koniec.
Zavesila som si plagát hojdajúceho sa dievčaťa nad posteľ.
Takmer som ho počula spievať. Niektoré noci sa mi prisnili

jej jemne smutné dni, jej milenec, jej záhrobie – stali sa mojimi
prehojdala by som sa do neba piesňou! Ale sen skončil
vinou denného svetla, schumlanej prikrývky na posteli…
Mama povedala „Potrebuješ rande, Carolyn –  poklus po koktejl pártys.“
Jej slová ma miatli. Keď mama spoznala najhlbší koniec
života, jej myseľ sa sklonila, a odhryzla niť

myšlienok. Ned, môj hlasový tréner povedal
„Tvoj hlas je beznádejný, a milujem ťa.“ Ned pil príliš veľa vína,
a vplietal moje meno do árie. Stal sa mi priateľom,
dôverníkom, milencom. Školský rok skončil,
a Ned nemal prácu. Opil sa a  jedného krásneho
májového dňa narukoval – O deväť mesiacov, v poslednom liste domov:

„Hudba zastiera pravdu.“ Niekedy v noci
keď ležím v posteli, Nedova ária pre mňa sa vinie
temnotou mojej mysle ako víno hudby.
Počujem jeho milostnú pieseň prichádzať spoza zákruty
„Car-o-lyn ben, cre-di- mi al-men.“

Meč visí na vlásku nad posteľou
tou, čo nazývam svojou. Dúfam že duše vplynú do milosti
ako hudba na konci: túto nádej vychutnávam ako víno.

 

Lyn Coffin (n. 1943, Long Island, New York) je americká poetka, prozaička, dramatička a prekladateľka. Vyštudovala Michiganskú univerzitu, Phi Beta Kappa. Svetová akadémia umenia a kultúry (UNICEF) jej udelila čestný doktorát.

Coffin je autorkou desiatich kníh: troch zbierok poézie, jednej poeticko-prozaickej drámy a šiestich prekladov; svoju tvorbu publikuje aj časopisecky. Jednu z jej próz, pôvodne publikovanú v Michigan Quarterly Review, zaradila Joyce Carol Oats k Najlepším Americkým Poviedkam 1979. Jej hry boli zinscenované v divadlách v Malajzii, Singapore, Bostone, New Yorku (Off Off Broadway), Detroite, Ann Arbore a v Seattli. Svoju poéziu čítala aj s nositeľmi Nobelovej ceny Josephom Brodskym, Czesławom Miłoszom a Philipeom Levineom.

Je nositeľkou niekoľkých ocenení, medzi nimi: International Poetry Review prize, Natl Endowment for the Humanities, Prvá cena za Preklad udelená Akadémiou amerických básnikov (za Ortenove Elégie).

Vybrané diela

White Picture (Night Publishing, 2011) Preklad českého básnika Jiřího Ortena
Crystals of the Unforeseen (Plain View Press, 1999) Poézia, próza a dráma
Human Trappings (Abattoir Editions) Poézia
The Poetry of Wickedness (Ithaca House) Poézia
Elegies by Jiří Orten (preklad z češtiny)
The Plague Column by Jaroslav Seifert (preklad z češtiny) Z tejto zbierky čerpala Porota Nobelovej ceny  udeľovaní ceny J. Seifertovi.
More than One Life by Miloslava Holubova (preklad z češtiny)
Selected Poems of Akhmatova (preklad z ruštiny).

Submit your comment

Please enter your name

Your name is required

Please enter a valid email address

An email address is required

Please enter your message

Report from the Besieged City/Informe sobre la ciudad sitiada/گزارش شهر محصور/ Správa z obliehaného mesta © 2017 All Rights Reserved