Michal Habaj: Správa z Obliehaného Mesta

Vojna, ktorú poznáme z obrazoviek a novín nie je jediná: je to len obraz vojny, skutočnej vojny, ktorá sa rozhorela v našich mysliach a v našich srdciach. Táto vojna je imagináciou našej vlastnej neľudskosti. Jej plamene oblizujú svet, ale stravujú nás samých. Jej plamene sa vrhajú po domoch, námestiach, uliciach a krajine, aby našli svoje ľudské telo. Jej plamene mlčia nad popolom, ktorý nesie váhu ľudských duší. Nikam neutečie človek, keď dnes podpíšeme krvou zmenku: vojna. Jeden svet – jedna budúcnosť. Keď bubnujú po vojne privolávajú supy na telá vlastných matiek. To ich dcéry padajú do krvi, to ich ženy ležia roztrhané v tráve. Kto nezhorel, pomaly vsiakne do zeme, nad ktorou pochodujú stále nové zverstvá neľudského syna človeka. Odkiaľ kam smerujú jeho kroky? Kto privoláva vojnu? O čích vinách a hriechu budeme dnes hádzať kockou? Smäd zla túži po napojení, kosti ohlodané storočiami v nás rastú do zvnútornených monštier nenávisti: už len kúsok a vyvalí sa z nás krv dávno zabudnutej deštrukcie. Storočia prešli a stále tí istí stojíme nad ruinami ríš, ruky od krvi, čeľuste ponorené do mäsa. Trhať a vraždiť: v tom spoznávame svoju dávnu podobu, obrazy natrávené v žalúdkoch myslí, zaryté do kostí včerajšieho hnevu, stále nanovo omieľame zlo, ktoré sme tak starostlivo nechávali zahnívať v labyrinte histórie, ďaleko od našich čistých čiel, ligotavých úsmevov, cnostnej pamäte. Nebo sťažka dýcha, oddychuje ako zranený zver. Nad mestom sa prevaľujú mrciny duší vyliahnutých z pekla, bombardéry splývajú s revom démonov, nie je to nič iné ako útok na ľudskosť.

Nezostalo veľa z človeka v klamstvách a propagande, v divých psoch deštrukcie vypustených na svetlo sveta. Kto vypustil tých psov? Kto rozviazal tie jazyky? Kto bubnuje po krvi? Aký smäd padá na našu zem, v koho mene budeme dnes zabíjať… Keď slová premieňaš v bubny a nad cudzie mestá vešiaš tie oblaky strachu a zdesenia, vedz, že psi deštrukcie si ťa už dávno našli v tvojom vlastnom srdci. Nebo nesie smrť a tvoje oči o ničom nevedia.

Proti neľudskosti kladieme súcit, lásku, priateľstvo, podporu a obyčajné slovo. Slovo básnikov nezastaví tanky, lietadlá a vojnové lode, neochráni pred chemickými a klimatickými zbraňami, nepreváži propagandu mocností a prisluhovačov, ale vždy bude stáť na strane tých, ktorých srdcia sú ľudské. Vlastne, kladie každému z nás otázku: je ešte tvoje srdce ľudské?

Michal Habaj

Submit your comment

Please enter your name

Your name is required

Please enter a valid email address

An email address is required

Please enter your message

Report from the Besieged City/Informe sobre la ciudad sitiada/گزارش شهر محصور/ Správa z obliehaného mesta © 2017 All Rights Reserved