Azar Mahloujian: Mydlo

Milá Mehri,

Veľmi mi chýbaš. Predvčerom som v jednom obchode v Štokholme našla sladko voňajúce mydlo, a odvtedy na teba myslím. Mydlo s vôňou čerstvých zelených jabĺk, aké si mala doma, keď som ťa prvýkrát navštívila, keď sme po práci v nemocnici priši k tebe domov. Bolo tak príjemné zmyť zo seba nemocničné pachy tým mydlom. Tvoj manžel bol doma a spýtal sa nás, ako to všetko prebehlo. Myslel si, že sme sa zbláznili, keď sme sa rozhodli takto riskovať. No my sme si boli natoľko isté sami sebou, že sme ho nepočúvali. Nazvala si ho príliš teoretickým. „Žije si vo svojom vysnívanom svete kníh“, povedala si a pustila si z hlavy jeho nečinnosť. Až neskôr sme si uvedomili, aké smiešne sme boli!

To bolo na začiatku nášho priateľstva. Bola si nová na mojom pracovisku, mladá kráska s nádhernými dlhými vlasmi, ktoré si si často zapletala. Svojou prirodzenosťou si na mňa urobila silný dojem. Srdečná a rozumná mladá žena, ktorá sa práve vrátila domov po rokoch štúdia na západe. Páčil sa mi tvoj temperament a tvoj úsmev.
Mydlo, ktorým som si práve umyla ruky vo mne prebúdza spomienky na teba. Mydlo bolo dovezené z Nemecka a predávali ho len pouliční predavači, ktorí vtedy obsadili takmer celé chodníky ulice Pahlavi. Z mladých bez zamestnania sa stali pouliční obchodníci a predávali všetko od kníh cez kazety až po oblečenie, a keď to miestne úrady zakázali, demonštrovali na uliciach proti nezamestnanosti a ty si povedala, že je našou povinnosťou obhajovať ich právo na zamestnanie.

Svieža vôňa mydla ma oslobobodzuje od pamäte vôňe, zároveň ju sama pripomína. Nikdy nezabudnem na našu noc v nemocnici. Noc, ktorú sme strávili v tmavých chodbách, zatiaľ čo jedna sanitka za druhou privážala popálených mužov z frontu. Akonáhle začnem premýšľať nad tou nocou, cítim pach popálených mužov. V mesačnom svetle sme pozorovali, ako ich vykladajú zo sanitky. Dva vrtuľníky ich priviezli priamo z frontu. Nariekali a stonali a prosili o vodu, no doktori nám zakázali dať im napiť. Svetlá neboli povolené, keďže mohli viesť k bombardovaniu mesta. Vo vnútri nemocníc svietili sviečky. Všetky postele boli obsadené, a tak boli na chodbách pripravené prístelky. Ty a ja sme sa v stave šoku prebiehali medzi posteľami, a keď nám po niekoľkých hodinách povolili pár minútovú prestávku na cigaretu v kancelárii, mlčali sme, nemali sme slov. Boli sme pomocníčky doktorov a sestier, posielali nás priniesť to či ono zo skríň a skladov. To bolo všetko, čo sme mohli urobiť. Áno, hovorili sme s každým, kto bolo schopný hovoriť a pokúšali sme sa trochu ich upokojiť. Veľmi mladý muž volal svoju matku, ďalší chcel, aby sme kontaktovali jeho rodinu, a tretí s nami hovoril o svojom závete a nariekal pre Alaha…

Aká neuveriteľná noc! Najhorší bol pach vojaka, ktorý zhorel vo vnútri tanku, bola som v štádiu odpadnutia. Ani jedna z nás nebola pripravená na to, čo sme tej noci videli v nemocnici. Naša príprava pozostávala len zo samoštúdia, ktoré sme stihli popri práci. Pozvali sme do našej knižnice dvoch lekárov, ktorí prešli tým najdôležitejším, spolu zo všetkými zamestnancami. „Je vojna, a všetci musia byť pripravení“, povedali sme, a bojovali sme pre každého, kto chcel povolenie z práce na týždňovú nemocničnú prax. Všetci musia byť zmobilizovaní. Ty a ja sme si vybrali práve túto nemocnicu, keďže sa špecializuje na popáleniny. Jediná v krajine, s najlepším vybavením, vybudovaná len niekoľko rokov pred revolúciou. Teraz sme v nej boli, bez toho, aby sme chápali, čo  tam vlastne robíme. Keď prišla denná smena boli sme tak vyčerpané, že zdravotnícky dozorca rozhodol, že sme príliš unavené a nemáme sa vracať až do nasledujúceho dňa. Keď sme sa vrátili, sedem popálených mužov z predchádzajúceho dňa bolo mŕtvych.

Čo sme vlastne robili? Boli sme azda masochistky? Alebo sme boli zachvátené hystériou vojny, ktorej je tak ťažké vyhnúť sa? Kým sme boli my dve proti vojne? Či už to bol Saddám Husejn, ktorý to celé začal, alebo Khomeiní, ktorý to vlastne začal intrigami o súkromných záležitostiach našej susednej krajiny. S bombardérmi prichádzajúcimi do Teheránu noc čo noc už nestačilo zúčastňovať sa diskusných skupín mimo univerzity a písať na steny slogany a rozdávať letáky proti vojne. Cez deň sme sa ponáhľali do zbombardovaných obytných oblastí, pred tým, než ich buldozéry zrovnali so zemou. Mladá revolučná vláda chcela udržiavať vysokú morálku tým, že nás nenechala vidieť deštrukciu! Namiesto toho nám naši reportéri deň aj noc opakovali, ako postupujeme k srdcu nepriateľa. No my sme národ s množstvom spomienok na lži od tých pri moci už po tisícročia, a naučili sme sa neveriť tým pri moci, aj keď sa to nie vždy odvážime povedať, alebo máme strach tak učiniť. Už sme vedeli, že musíme čítať medzi riadkami a vyvodiť si vlastné závery. Vo večerných hodinách, kedy bol v platnosti zákaz vychádzania, so zatiahnutými záclonami a oknami potiahnutými čiernou lepenkou, ľudia sedeli doma a počúvali zahraničné rozhlasové stanice vysielajúce v našom jazyku. Počúvali sme aj hlas nášho nepriateľa, Rádio Bagdad! Keď prišla stráž prehľadávať domy, zapli rádio, aby zistili, aká frekvencia bola naladená. Jeden môj dobrý kamarát bol pred mnohými rokmi zatknutý pokým sedel na záchode a počúval BBC. Nepočul zvonenie, jeho žena otvorila dvere domnievajúc sa, že jeden zo susedov niečo potrebuje, a nemala čas varovať ho. Samozrejme, počúvanie BBC celý prípad ešte zhoršilo.

Vojnová hystéria zasiahla aj ľavičiarov. Niektoré opozičné skupiny zmobilizovali svojich členov a poslali ich na front, no boli obvinení z ľavicového sprisahania proti islamu, že je to cesta, akou sa chce ľavica dostať k zbraniam a neskôr ich použiť proti vláde. Boli vyhodení z frontu, vďaka bohu. To by bola posledná kvapka, ľavičiari bojujúci pod islamským práporom. Nebolo to dlho pred tým, než každý, kto bol proti vojne, ktorú zrazu začali volať Svätá vojna, bol označený za Saddámovho špióna a vlastizradcu.

Počas toho týždňa v nemocnici sme videli toľko mizérie a najhoršieho utrpenia, až sa to stalo neunesiteľným. Pochopili sme, že ani jedna z nás nie je Florence Nightingale. Nehodili sme sa ani na asistentky sestier. Bola som posadnutá zmývaním zápachu z mojich šiat a tela. Mala som dosť dramatických a hrdinských činov a bola som spokojná s pomáhaním susedom. Bývala som na prízemí štvorposchodového domu. Ja a Homa, ktorá žila na  štvrtom poschodí, sme boli najmladšie v dome a tak sa od nás očakávalo, že budeme k dispozícii počas nočného bombardovania.

Zaznel alarm a rádio dávalo ľuďom pokyn, aby bežali do protileteckých krytov. No nikto sa nespýtal „aké kryty“! Zbytočné pýtať sa, každý vedel, že nič také neexistuje. Ľudia sa ponáhľali do suterénu, garáži a na parkoviská. Susedia súhlasili s tým, aby sme sa všetci zišli v mojom apartmáne, keď som im to navrhla. No nebolo to príliš chytré. Ak by bomba zasiahla našu budovu, všetci by sme boli pod troskami pochovaní zaživa. Keď sa rozoznel alarm, Homa a ja sme sa rozbehli s elektrickými baterkami v rukách z apartmánu do apartmánu, a všetkým sme pomohli na miesto. Bola to skupina asi tridsiatich ľudí všetkých vekových kategórií, väčšina za nich na smrť vydesená. Sedeli sme so sviečkou okolo rádia a čakali sme na znamenie sirény „vzduch čistý“. Potom sme im pomohli naspäť. Prvé noci boli všetci vystrašení a mlčanliví. Deti susedov plakali v náručiach svojich rodičov v neznámom prostredí a medzi toľkými ľuďmi v tme. Mnohí zo starších mali ťažkosti dýchať. Keďže sme nemohli svietiť, okná museli ostať zatvorené.

Prvých pár nocí sme si vzájomne nedôverovali a mlčky sme sedeli, a po niekoľkých nociach bolo medzi nočnými hosťami počuť nahnevané hlasy. Rádio hlásilo, že každý, kto rozsvieti svetlo, je zradca a dáva signál nepriateľským bombardérom, a na ulici sme počuli strážnikov hrozivo volať: „Ty tam, ty komunista, ty kontra-revolucionár! Zhasni svetlo!“ hneď, ako niekto za záclonami zapol svetlo. Čierna lepenka sa v obchodoch vypredala už po týždni vojny, a ľudia si zvykli zháňať ju na čiernom trhu.

Jedného dňa prišiel sused s nápadom kúpiť motyku a nechať ju v mojom apartmáne, aby sme sa mohli vykopať v prípade, že ostaneme uväznení v troskách. Jeden človek so srdcovými ťažkosťami si u mňa nechal časť svojich liekov, aby na ne nemusel myslieť, keď sa potom, čo zaznie alarm, bude ponáhľať dole. Ja som si zbalila ruksak s nejakými liekmi a náhradným oblečením a fľašou vody – aby som bola schopná kedykoľvek uniknúť. Stalo sa aj, že alarm zaznel niekoľkokrát počas jednej noci, a musela som celú procedúru opakovať. Jednu noc som bola tak unavená, že som spala aj s topánkami, aby som mohla okamžite vyskočiť a priviesť susedov. Neskôr z toho bola zábavná historka, na ktorej sme sa dlho smiali. Po nejakej dobe moji noční návštevníci, unavení z celého toho nočného rozruchu vyhlásili – „Ak je to Božia vôľa, umriem kdekoľvek budem“ a prestali opúšťať svoje apartmány.

Vojna skončila, vďaka nebesám, no jej vôňa sa ku mne vracia, keď premýšľam nad tou nocou v nemocnici. Vôňa vojny, ktorú si prajem zmyť mydlom, ktoré mi pripomína teba.

Veľké objatie z Lundu,
Azar Mahloujian

 

Iránska spisovateľka Azar Mahloujian (1949, Bâbol, Irán) v roku 1982 z politických dôvodov utiekla do Švédska a odvtedy žije v Štokholme. Je autorkou niekoľkých kníh, vrátane Back to Iran a Torn Pictures, ktoré sa stali v Švédsku bestsellermi.  Švédsku predstavila a preložila iránskeho básnika Ahmada Shamlouho. V švédskej tlači pravidelne píše o exile, identite a strete kultúr. Jej posledná kniha, Meet you in Larnaca (September 2011) je založená na vražde iránskeho utečenca.

Submit your comment

Please enter your name

Your name is required

Please enter a valid email address

An email address is required

Please enter your message

Report from the Besieged City/Informe sobre la ciudad sitiada/گزارش شهر محصور/ Správa z obliehaného mesta © 2017 All Rights Reserved