Jana Bodnárová: Z Pamäti Obliehaného Tela

Narodila som sa pár rokov po 2. svetovej vojne v strednej Európe. Do mojich génov ale vstúpili obe svetové vojny: tá prvá cez bojiská, ktorými vláčili môjho starého otca, tá druhá cez desivé spomienky jeho syna -môjho otca, vojačika s dušou básnika. Ich telá prežili, ale časť jemnej matérie duchovného JA obidvoch bola roztrhaná neviditeľnými mínami (lebo tak fungujú besy). Ich porušené životy sa vpečatili ako smutná ikona do môjho tela, mozgu a jazyka citu.

Obliehačom sveta nestačilo, že po Hirošime ľudstvo definitívne pozerá na seba z perspektívy atómovej ponorky. Mala som 4-5 rokov, keď moja mama organizovala zbierku šatstva pre deti postihnuté vojnou v Kórei. Napriek môjmu urputnému plaču vtlačila do škatule i môj obľúbený svetrík z angorskej vlny, ku ktorému som si rada pritískala líca. Po mnohých rokoch som v televízii videla dokument -  kórejská žena spomínala na vojnu. Hovorila o  nálete lietadiel, o bombách, explóziách, ohni, o tom, ako zostala s mamou zasypaná troskami domu, pričom jej jedno oko viselo vyrazené z detskej lebky. Ochrnutá mama len bezmocne kričala, aby si oko odtrhla sama… Pri jej rozprávaní ma bolelo telo, ako keby sme boli prepojené materskými šnúrami. Boli sme so ženou vrstovníčky.  To možno ona dostala môj detský svetrík z mäkkej vlny a vône našich telíčok sa objali a zmiešali. Máločo je tak živelne silné, ako pamäť detského a ženského tela.

Do zamilovaného šepotania môjho dievčenstva vstúpil Vietnam. Desivý napalm… Ako dospelá žena som pozerala do tváre svojho dospievajúceho syna- sledovala v nej  stopy čŕt starého otca a otca, keď začala vojna v Zálive… Moje deti rástli,  zvonivo  sa smiali… a  už začal danse macabre ďalších, vraj „lokálnych“ vojen (ako keby vojny nezasiahli mysle a duše nás – oných planetárnych  ľudí v ponorke) : vojna v Bosne, Afganistane, Iraku, Líbyi…  Po nich rozvrátené krajiny a kostlivci v ľuďoch, chaos v mysliach, chaos v jazykoch, chaos v citoch…

Žiadna z krajín nie je dosť ďaleko nás, ak jej hrozí  súmrak vojnového ataku. Ani tomu, aby náš jazyk napadla sepsa jazyka osnovateľov vojen. Morbídne rozprávajú o vybájených „osiach zla“, predvádzajú defilé brutálnej sily a zneužitej vedy (tie desivé  lietadlá  bez ľudských pilotov!).
Predstavujem si, ako nejaké iránske dievča recituje básne jedného z milovaných básnikov, ako Rúmího básne znejú teheránskym podvečerom, ako menia tikajúci čas na najpokojnejšie bezčasie, v ktorom sa rozpína všeľudský jazyk, akým je súcit. Nie vojnu v Iráne! „Nie v mojom mene!“, nech sa ozýva ako echo v jazykoch sveta.

 

Jana Bodnárová

Dievčatká so zápalkami

Christian Andersen sa bál pochovania za živa. na stolíku pri posteli mával lístok:
ja nie som mŕtvy. iba tak vyzerám.

čoho sa bojíte vy, dievčatká so zápalkami v tuho utiahnutých šatkách? stvorené zo skál a piesku. deti púští. ropných miest. deti bez vody a šancí. deti lepkavých reklám v troskách. nerátate večer hviezdy. skôr božské stroje ľudí z iného konca sveta. pár zábleskov ako v snách prorokov… sirény… padanie domov… dievčatká so zápalkami  premenené na mužov, s revolvermi a nožmi.

ktosi vám prestal čítať rozprávku.  jelenček so zlatými parôžkami sa stane vyvoleným človekom. taký príbeh je vraj pre celkom iné dievčatká- barbinky s modrými očami.
ale vy idete. idete dunami za hlasmi stratených otcov, bratov, mužov, za hrdelnými hláskami  svojich nenarodených detí.

Huhúúúúúú, spievate zvukom vetra meno svojho boha. tak písal Rúmí, tmavý muž v bielom. točil sa okolo svojej osi… točil… kým sa neodtrhol od sveta.
skoro ako vy, dievčatká so zápalkami. s predtuchou pochovania zaživa.

Submit your comment

Please enter your name

Your name is required

Please enter a valid email address

An email address is required

Please enter your message

Report from the Besieged City/Informe sobre la ciudad sitiada/گزارش شهر محصور/ Správa z obliehaného mesta © 2017 All Rights Reserved