Clara Janés: Čo sa Vojny Týka

Koncom pätnásteho storočia vytvoril Leonardo da Vinci veľký náčrt bronzového koňa na počesť Francisca Sforzy, odliaty francúzskymi vojskami s cieľom použiť ho na delostreľbu. Ten istý Leonardo, ohľadom koňa a neustáleho prerušovania v práci, ktorú mu predložil Ludovico el Moro, snáď niečo predpovedajúc, mu napísal: „Rob, čo mieniš, každá vec má svoju smrť“. V roku 1940 som v srdci umeleckej rodiny uzrela svetlo sveta a hovory o vojne sa okolo mňa točili bez prestávky, no myšlienka umeleckého diela materiálne transformovaného na zbraň, ani priame použitie diela − povedzme básne – ako súčasti boja, sa neobjavili v mojej mysli počas prvých rokov môjho života.

Odkedy som sa narodila, a predtým, než som si toho bola vedomá, som vedela o bombardéroch, udaniach, vraždách a zradách, o používaní politických výhovoriek na osobnú pomstu. Odkedy som sa narodila počúvala som o nedostatku potravín, čierneho chleba či cukru, o mojich tetách putujúcich hodiny peši – podstupujúc všetky možné riziká – aby z dediny domov priniesli ovocie a zeleninu, nevediac, či budú schopné vrátiť sa. Odkedy som sa narodila počúvala som o nehodách, o koncentračných táboroch, o exile a o tom, ako bol môj otec uväznený a odsúdený na jednej aj druhej strane, a ako mal ako kultúrna postava priateľov na oboch stranách, ktorí ho nakoniec oslobodili. Odkedy som sa narodila, spojenie s ľudským barbarstvom a tými najhoršími krutosťami ma priviedlo ku konceptu pevného priateľstva, ktoré mi dokazovalo, že človek má aj spasiteľskú stránku.

Keď som si začala uvedomovať niektoré veci, možno okolo môjho prvého roku, črtala sa mi v mysli realita bolesti. To, čo som zatiaľ nemohla pomenovať, život, no jasne cítila, bola bolesť, kde tiež existovala možnosť priateľstva, ktoré by zvíťazilo nad najhoršími prekážkami, a to sa v mojej mysli formovalo v podobe súcitu. Nezrelá črta, ktorá sa vo mne následne rysovala, pravdepodobne vyústila v túžbu tíšiť bolesť druhých.

No aj iné veci mi prechádzali mysľou odkedy som sa narodila, ako hudba, radosť mladých pri tanci, fascinujúci lúč svetla prenikajúci oknom a rozdrobujúci sa do nekonečných bodov…

Ako sa to dá skĺbiť s líčením o bombardéroch a zradách? O zle a o dobre, a o ich rozpornom spolunažívaní, som rovnako počúvala v prvých dňoch môjho života, a možno to boli dva koncepty, ktoré sa vo mne vytvorili, ako základ toho, kde rástlo ostatné. Pozvoľna sa každá črta upevňovala, poznačená súcitom a zľutovaním, pochopiteľne.

Rosa Chacel, známa svojou brutálnou jasnozrivosťou, napísala: „Kde je zlo? … uznáme, že asi v slobode. Netreba prepadať panike: ak zlo niekde existuje, môže existovať len v slobode.“ Rosa Chacel patrila ku generácii 27, plnej optimizmu a viery. Pevne verila v ľudskú vôľu, a s rovnakým presvedčením verila v pokrok vedy. Ale bol to práve Einstein, ktorý tvrdil: „Ľudská vôľa nie je slobodná [...] všetko je predurčené silami, nad ktorými nemáme kontrolu“. Aj to bola moja intuícia z detstva, intuícia, ktorej neboli cudzie tie počuté konverzácie pred tým, než sa prebudili v mojom vedomí. Dnes mi ju potvrdzuje, okrem iných, Erwin Schrödinger, keď píše: „Život má cenu sám v sebe. « Majte úctu k životu », takto formuloval Albert Schweitzer základné prikázanie Etiky. Príroda nemá úctu k životu. Príroda zaobchádza zo životom akoby to bola jedna z najmenej cenných vecí na svete. Časť stvorenej miliónovej rozmanitosti je rýchlo zahubená vo forme koristi na kŕmenie ďalšieho života. Toto je hlavná metóda pre produkovanie vždy nových foriem života. « Nemučte, nespôsobujte utrpenie! » Príroda ignoruje toto prikázanie. Jej stvorenia závisia na ukrutnosti večného zápasu.“

Pozerajúc sa tvárou v tvár tejto pravde ma vedie k odmietnutiu existencii na Zemi, no niečo ma ťahá späť, azda to, čo vyjadruje Vladimír Holan vo svojej básni „Nepřátelům“:

Už mám dost vaší nízkosti, a nezabil–li jsem se ještě,
pak jenom proto, že jsem si nedal život
a že ještě kohosi miluju…

 

Clara Janés

 

Clara Janés Nadal, španielska poetka, spisovateľka a prekladateľka, sa narodila v Barcelone v roku 1940. Je považovaná za jednu z najväčších autoriek ľúbostnej poézie v súčasnej španielskej literatúre, ako ju označila jedna z najuznávanejších španielskych autoriek dvadsiateho storočia, Rosa Chacel.

Preložila tureckých, českých, anglických, čínskych, perzských, arabských a francúzskych autorov a zaoberá sa starovekými náboženskými tradíciami mnohých kultúr. Jej dielo zahŕňa preklady českých básnikov Vladimíra Holana a Jaroslava Seiferta, preložila aj diela Marquerite Duras, Nathalie Sarraute, Katherine Mansfield, Williama Goldinga, Ahmada Shamlouho, Forough Farrokhzad a Mohsena Emadiho.

Je držiteľkou rôzných literárnych ocenení, mezi nimi Premio Ciutat de Barcelona en Lengua Castellana (1976 a 1983), Cena tureckej nadácie Tutav (1992), Ciudad de Melilla de Poesía (1998), Medaila za zásluhy od prezidenta Havla (2000), Premio Internacional de Poesía Jaime Gil de Biedma (2002), Internacional de Poesía Barcarola (2005), Zlatá medaila za umenie z rúk španielskeho kráľa Juana Carlosa, je prvou ženskou laureátkou X Premio Nacional de las Letras Teresa de Ávila (2007). Jej dielo bolo preložené do viac než dvadsiatich jazykov.

Nepřátelům

Už mám dost vaší nízkosti, a nezabil–li jsem se ještě,
pak jenom proto, že jsem si nedal život
a že ještě kohosi miluju, protože miluju sebe.
Můžete se smát, ale orla napadne jen orel
a raněného Hektora může litovat jen právě Achilles.
Být není lehké… Být básníkem a mužem
znamená býti lesem bez stromů
a vidět…

A už mám dost vaší drzosti,
jež všechno zproniká, kde chtěla obsáhnout
a nedovedla objímat.
Však také přijde pohroma,
o níž se vám nikdy nemohlo ani snít,
protože nemáte sny,
co Bůh si vymyslil, chce míti procítěno,
přijde pohroma, dětem a opilcům je to jasné,
jen z lásky mohlo by zde ještě trysknout štěstí,
kdyby štěstí nebylo vášní,
dětem a opilcům je to jasné…
Bylo by třeba žít, abyste byli,
ale nebudete, protože nežijete,
a nežijete, protože nemilujete,
protože nemilujete ani sebe, natož bližního.

A už mám dost vaší sprostoty,
a nezabil-li jsem se ještě, pak jen proto,
že jsem si nedal život
a že ještě kohosi miluju, protože miluju sebe…
Můžete se smát, ale orla napadne jen orlice
a raněného Achilla jen Briseovna.
Být není lehké… Lehká jsou jen hovna…

Vladimír Holan

Submit your comment

Please enter your name

Your name is required

Please enter a valid email address

An email address is required

Please enter your message

Report from the Besieged City/Informe sobre la ciudad sitiada/گزارش شهر محصور/ Správa z obliehaného mesta © 2017 All Rights Reserved